jezulatko

Pondelok

...bol dňom, keď sme odhodlane opúšťali našich, ešte nič netušiacich, spiacich  spolubojovníkov. Snáď až priveľmi nadšene sme mávali svojim rodičom, domovom, povinnostiam a každodennostiam.  Zbohom rutina, zbohom krpatý, neslávny Zvolen! Smer Mníchov, Paríž, smer moderný svet a v ústrety novým veciam, doteraz poznaným len zo stránok časopiseckých a internetových.

Našim novým dočasným domovom sa stal autobus alebo 12-miliónová obývačka na kolesách (ako ho s obľubou volali profesorky), ktorý  bol síce dobrým spoločníkom, ale pomerne zlým hostiteľom. Po prvej noci sme v ňom mali zakázané robiť v podstate všetko, v štýle SEDIEŤ a ČUŠAŤ. Ale viete, ako to je. Povedzte Eve, aby nejedla to červené, šťavnaté jablko... No neodhryzne si z neho? J

Tak sme autobus kvalitne omrvili a mohli sme ísť cestami- necestami.

Prvou skutočnou zastávkou (ak nerátame početné cik- kak pauzy, privádzajúce nás na finančné dno), bol Mníchov. Toto nemecké mestečko vo mne neevokovalo takmer nič, ak nerátame Mníchovskú dohodu, ešte čerstvo uloženú do pamäti z hodín dejepisu (čo by sme bez nich robili J ), kde to vtedy bolo  „o nás bez nás“, a tentokrát to bolo „s nami o ňom...“ :-).

Najprv sme sa zastavili v Technickom múzeu, kde sme postupne precestovali cez ponorky, lode, autíčka, lietadlá a vesmírne lode. Toto podarené múzeum každé podlažie venovalo niečomu inému a takýchto podlaží tu bolo asi tisíc, no a náš čas bol, bohužiaľ,  nesmierne drahý.  Ešte sme chytro prešli oddelením prastarých, pomerne čudesných hudobných nástrojov, ktoré ma, napriek tomu, že sa zaraďujem medzi absolútnych hudobných laikov, pomerne zaujali.

Kamarát si vyfotil 200-tisícové gitary a mohli sme sa vydať v ústrety zaslzenému mestečku.  Celkom som si ho obľúbila. Pochytila ma tu typická fotografická mánia, tak som fotila, čo mi prišlo pod ruku. Všade samé kvietky vysadené od juhu až po sever, staré, nové budovy, obchodov po máriu, zmoknuté reštaurácie a kaviarničky.  A uprostred toho usmokleného pokoja zrazu podozrivý dav s transparentmi typu „ONE world dream- FREE TIBET!“ Áno, môj prvý protest naživo. Aj  by som sa pridala, ale nebol čas. Cesta do autobusu bola dlhá a neznesiteľná- asi sme naštvali mníchovského pánbožka, tak nám poslal na hlavy poriadny lejak. Ďakujeme! Kým sme vystúpili po schodíkoch našej 12- miliónovej obývačky, vyzerali sme akoby sme práve oblečení vyliezli z Liptovskej Mary. Nasledovalo šialenstvo, pri ktorom všetci zhadzovali šaty a vešali si ich nad hlavu a nikomu to neprišlo divné. JMokré musí dole a hotovo! Pri aróme šíriacej sa z mokrého šatstva sa aspoň ľahšie zaspávalo.

Utorok

... bol dňom, keď sa nám brány Paríža prvýkrát otvorili. Nemo sme škrabkali na okná, že už chceme von, dotknúť sa francúzskej pôdy naživo. Tam vznikli podklady pre moju úchylku pre všetko francúzske. :)

Prvý sa nám odhalil Notre Dame. Stála som pod ním omámená, cítiac sa menšia, než kedykoľvek predtým a vnímajúc vôňu storočí. Mala som dojem, že vidím Quassimoda so svojím krivým chrbtom , ako kýve  prastarým zvonom a túžobne hľadí na tancujúcu Esmeraldu.  Nikto krivý tam v skutočnosti nebol, iba davy hrnúce sa všetkými možnými otvormi tejto slávnej katedrály. Voľný čas sme paradoxne strávili pachtením sa za suvenírmi a do katedrály sme sa ani nedostali. O dôvod viac vrátiť sa do Paríža!

Pokračovali sme prehliadkou kaplnky Sainte Chapelle. Čakanie na vstup nabralo obludné rozmery a mňa tlačiace sa davy ľudí skoro otrávili na smrť. To som ešte netušila, čo čaká ďalej. Pri vstupe stála celá kontrolórska čata, ktorá nás prehliadala ako bandu kriminálnikov podozrivých zo spolupráce s Al Kaidou. Ešte v autobuse nám profesorky odporúčali zložiť všetky zbrane, nože a iné kovové predmety (nebezpečné spinky a tak J ). Tušila to spolužiačka, že práve u nej nájdu nôž? Chúďa, hneď ju tí šialenci odtiahli nabok a, bohvie, čo všetko s ňou robili (no, asi zápisnicu). Venovala im svoje osobné informácie, ktoré by použili proti nej, v prípade, že by sa rozhodla vryť do zlatých stien kaplnky napríklad písmo diablovo. J Keď sa konečne rozhodli vpustiť  nás dnu, oslepila ma zmes zlata na stenách a nonstop blýskajúcich fotoaparátov . Typické. Zaoberajú sa takými malichernosťami, ako kovové predmety vo vašich rukách, ale nebezpečné nástroje typu  šialene sa blýskajúci foťák vám pokojne nechajú. Myslím že z tej tisíckrát odfotenej krásy zmizla všetka svätosť a duchovnosť. Čo už. Stačilo mi.

Onedlho sme prostredie sväté vymenili za čosi drsnejšie- väznicu, ktorá v čase francúzskej revolúcie ubytovávala  množstvá štátnych a iných nepriateľov. Tu si na smrť počkala napr. aj Mária Antoinetta, ktorej figúru s výstižným, desivým pohľadom, sme mohli aj vidieť. Hrôzostrašné, takže radšej rýchlo preč! Odtiaľ nás vypustili ako vtáčky na slobodu a svoj voľný čas sme strávili v prostredí obrovskej tržnice, parku alebo objavovaním iných krás mesta.

Narazili sme na kostol, v ktorom sa konečne nikto nehmýril a kde bol pokoj, aký prislúcha kostolom. Tie pojašené masy turistov skrátka občas kazia celú atmosféru miest. Trošku sme si oddýchli, trošku sa ochladili, trošku sa zasnívali...

Na konci dňa sme snívanie museli načas prerušiť a nahradiť ho realitou Formulí F1, kde sme sa ubytovali. Konečne, po dvoch dňoch sme sa dočkali skutočnej postele! Tieto hotelíky ( či motelíky?) sú zvláštnym druhom ubytovania, kde stretnete „zberbu“ všehodruhu, pretože patria medzi cenovo najdostupnejšie. Preto tu ľahko narazíte na černochov robotníkov, na Arabov obchodníkov, študentov a turistov ako my. Všetko v nich ide rýchlo, a preto aj názov- Formule. Mňa osobne na nich najviac fascinuje spôsob, akým čistia sociálne zariadenia. Vo chvíli, keď dokončíte, čo máte, sa za vami zavrú dvere a vnútri sa spustí samo- čistiace zariadenie, ktoré skrátka všetko postrieka a hotovo. Nikto sa s tým nezaoberá. Načo platiť upratovačku, všakže? (Že by som takéto niečo navrhla na školskej rade? J)

v Stredu

... sa hmle vôbec nechcelo odísť, sedela na každej parížskej streche, na každom rohu. Nepozdávalo sa nám to, ale čo urobíte, keď sa počasie rozhodne ináč ako vy?! Preto sme sa radšej uchýlili do zámku Versailles, obrovského komplexu bývalých francúzskych panovníkov, ktorý nás svojou nehoráznou dĺžkou a šírkou celých zhltol. Cestovali sme k časom, keď svetu vládlo zlato a neobmedzená moc pánov v tesných legínach a kučeravých parochniach. Šialené, čo všetko dokážu ľudia vytvoriť len na uspokojenie vlastnej márnomyseľnosti! Na druhej strane vďaka za márnomyseľnosť Ľudovíta XIV.! Bez neho by táto veľ-budova ani nebola vznikla a kde by sa potom koncentrovali všetky tie pýchy a pády Francúzska?...

V Zrkadlovej sieni som si predstavila stoly plné ponížených Francúzov, ktorým Nemci vzali všetku hrdosť podpísaním Versaillského mieru. Mám rada miesta, kde to niečím dýcha a tu to dýchalo históriou. A hoci všetky tie honosné zlaté lustre, stropy, závesy a koberce by sme dnes v obývačke bežného občana považovali za gýč, tu mali svoje miesto. Aj Versaillské záhrady boli rovnako krásne, škoda, že na nich celý čas sedela hmla.

Rozlúčili sme sa so všetkým tým bohatstvom a cestovali na úplne opačný pól-

do La Défense, do hyper-modernej časti Paríža, kde ste mali pocit absolútnej bezvýznamnosti pri pohľade na všetky tie tisícnásobne zväčšené makety budov. Železno- sklenné obry a medzi nimi ľudia, ako mravce. Človek by tu išiel zaniknúť. Tak sme si dali skvelú pizzu a zanikali aspoň s plnými ústami- tie sa nám tak ťažšie otvárali od úžasu. :)

Pri zhliadnutí moderného Víťazného oblúka mi prišlo až smiešne z toho, o čo sa tu Francúzi pokúšajú. Akoby nestačili oblúky dva a to klasicky krásne, oni sa tú istú myšlienku pokúsili vtesnať do akejsi modernej verzie dneška. Sranda, že obidva oblúky- moderný aj pôvodný, stoja v rovnej línii vo vzdialenosti asi 20 km tak, že z jedného dovidíte bez problémov na druhý a naopak.

Potom nasledovala zastávka na námestí Concord a pochôdzka mestom až k Montmartru, malému Námestiu umelcov a ku kaplnke Sacre Coeur, stojacej na kopci so skvelým výhľadom na mesto. Kto chcel, pobudol v kostole, iní sa túlali obchodíkmi, uličkami, zákutiami. Mohli ste si kúpiť, čo vás napadlo, nechať sa namalovať, a potom si sadnúť do kaviarne na kávu a croissant. Sacre Cour by som na stupnici čarovnosti obodovala tými najvyššími hodnotami. Bolo tam krásne, s atmosférou, na akú sa nezabúda , ak nerátame davy všadeprítomných otravných černochov, ktorý sa vám vešali na krk (teda častejšie na ruky  ) a nesmierne „nevtieravým“ spôsobom sa vám pokúšali čosi predať. Áno a ešte žobráci, ktorých smutný pohľad vám odkrajoval zo všeobecnej pohody.

Eiffelovka- kapitola sama o sebe- železná dáma vysoká pozoruhodných 324 m, ktorá bola postavená roku 1888 pri príležitosti Svetovej výstavy  a odvtedy tu, bohvie prečo, ostala stáť a s Parížom sa zrástla natoľko, že dnes patrí medzi jeho najvýraznejšie črty. Cez deň by ste na nej našli možno len málo krásy, ale večer, keď sa zaodeje do svetiel, bude vám pripomínať žiarivú dámu, stojacu vysoko nad všetkými. Všetko nám pri jej obhliadke prialo- mraky sa rozostúpili a umožnili nám výhľady, ktoré asi neopíšem, lebo sú skrátka NEOPÍSATEĽNÉ. J Program stredajšieho dňa bol vyčerpávajúci ako celodenná túra. Ešteže sme si na záver oddýchli pri plavbe Seinou. Slnko zapadalo, my sme vyspevovali a kývali ľuďom, ktorí nás museli pokladať za bandu bláznov, ale nám to bolo jedno.

Zlatistý bol Paríž. Ružový bol. Sivastý. A potom už len tma...

Dni sa minuli akoby ste tleskli.

Až prišiel...

Štvrtok

...bol tu a nad nami viselo smutné vedomie, že to je náš posledný deň. Formulky skončili úlohu našich hostiteliek. Kufre sa napchali do autobusu a my tiež.

Ešte nás čakal Louvre- to obrovské múzeum so sklennou pyramídou na nádvorí, ktoré iste všetci poznáte. Mona Lisa sa na nás tajomne usmiala, Liberté zdvihla vlajku nad hlavu a africké sošky sa na nás škodoradostne vyškierali...  Ale Louvre ponúkal oveľa viac, než sa dalo stihnúť za dve hodinky.

Ani som si nestihla vydýchnuť a už sme sa hrnuli do Invalidovne. Poviem vám, budova ako hrom a uprostred iba obyčajná hrobka... Obyčajná? No Napoleónova. J Jasné, kto žil ako on, zaslúži si pravdepodobne aj zlatú kopulu, aj hrobku, aj záujem nás- paparazzov. J Ale, úprimne, mňa by asi nedojalo, keby si moje zvyšky denne fotili stovky turistov!

Keď sme odchádzali z Paríža, zachytila som zvláštny úkaz. Na prechode stál  na prvý pohľad bežne vyzerajúci muž, ale potom, čo sa načiahol do koša po poloprázdnu fľašu, ktorú následne priložil k ústam a dopil, som pochopila, že zase až taký bežný asi nebude. Trosky, chudáci a žobráci... Černosi- pouliční predavači, čo vám zo zúfalstva pokojne vbehnú aj do autobusu, ak im to dá šancu na zárobok. Aj to je tvár Paríža. Hoci o nej pravdepodobne žiadne turistické príručky nehovoria. Taký je Paríž. Klasik aj moderný muž. Boháč aj chudák. Dokonalý aj smiešny. Poskladajte si názor z vlastných alternatív- to je asi najlepšie.

Ale keď som ho opúšťala, nebolo mi všetko jedno.

Vraví sa: vidieť Paríž a umrieť. Ja vravím: neumierať a navštíviť ho znova! J

            Poslednou zastávkou na ceste úteku zo školy bol Norimberg. Norimberské zákony, Norimberský tribunál, Norimberský súd- samé „príjemné“ veci... Mesto bolo takmer celé zničené vojnou, a aj to bolo vidieť- zo tri historické budovy a inak samé novostavby. Hitler by asi nebol predpokladal, že v mieste počiatku všetkých tých rasových šialenstiev raz budú stáť desiatky obchodných centier, a že sa tu budú nemeckí tínedžeri premávať celí v čiernom a hlásať: punk ´s not dead. A že sa tu vyskytneme aj my- ním nenávidení Slováci, aby sme si mohli obzrieť výsledky jeho chorej vlády.

A zase sa rozpršalo. A nás i tak odvialo inam- na dlhú cestu späť domov- od minulosti do prítomnosti a od snívaniu k realite. Pekné bolo naše poznávanie trojičiek Mníchov- Paríž- Norimberg, aj keď pri ňom musím použiť metaforu rýchlovlaku. Jazda rýchlikom je fajn. Všetky tie obrazy z vonkajšieho sveta vytvárajú vo vašich očiach celkom pekný celok, a hoci v globále je dojem z danej krajiny dobrý, o konkrétnych miestach a krásach sa dozviete málo. Z každého si odhryznete, ale z ničoho sa nenajete poriadne. Najbližšie musíte vystúpiť a získať čas, aby ste to mohli aj stráviť.

A na záver ďakujem: Škole, že toto vymyslela. Profesorkám, že sa na to dali. Spolupútnikom, že robili také dobré ovzdušie okolo. A Francúzom, že boli, sú a budú! :)