Snímka Skafander a Motýľ od režiséra Juliana Schnabela patrí do druhej kategórie. Film dopozeráte s vedomím, že nič podobné pravdepodobne už neuvidíte a ešte chvíľu potom sa budete cítiť akosi nesvoji. Možno sa zamyslíte nad tým, aký krehký je život každého jedinca na tejto zemi. Aký krehký je váš život.
Budete s nepochopením sledovať obrazovku, smútiť a mlčať. Budete sa triasť od zvedavosti a strachu zároveň, kým budete čakať na odhalenie tváre muža, skrz ktorého oči sprvu sledujete svet. Najprv sa jedno z očí zatvorí. A napokon aj druhé, ale to už predbieham udalostiam.
Skafander a Motýľ sú dve mená jednej osoby. Dve podoby ľudského bytia, ktoré sú od prvého momentu každému zrejmé. Všetko vo filme stojí v kontraste, aby ešte viac vynikol paradox života. Príliš dobré, verzus príliš zlé. Obrovské šťastie, verzus veľkolepý smútok. Povrchnosť bytia verzus jeho hĺbka. Úspech verzus prehra. Nádej verzus bezvýchodiskosť. Čistota verzus skazenosť.
Film sa zahráva s našimi krehkými hodnotami a postojmi. Nebojí sa povedať, ako to v živote chodí. A my mu uveríme- už len preto, lebo je nakrútený podľa autobiografie skutočného hlavného hrdinu. Hrdinu v pravom slova zmysle. Spôsob, akým film natočili, nám ešte väčšmi napomáha vcítiť sa do role Baubyho- niekdajšieho šéfredaktora prestížneho magazínu Elle, z ktorého po nečakanej mŕtvici ostáva len schránka. Schránka, ktorá uväzní jeho myseľ, jeho dušu niekde vo svojom vnútri a už nikdy ju nemá pustiť na slobodu.
Možno je to príklad toho, ako to môže dopadnúť, keď človek žije príliš rýchlo, príliš naplno a zároveň povrchne a sebecky. Každý chce byť úspešný. Na začiatku. Lebo väčšinou prineskoro prichádza k pochopeniu toho, čo úspech znamená- nevyhnutnosť kvôli nemu obetovať ostatné, mnohokrát dôležitejšie veci. A Bauby by sa možno ani nebol zamyslel, kým by ho k tomu nedonútili okolnosti. To poznanie je trpké. Vidieť pred sebou svoje deti a vedieť, že nedostali, čo si zaslúžili a ani nedostanú. Ženu, ktorú okradol o hrdosť, a už to nikdy nenapraví. Vidieť druhú ženu. Ktorej láska bola lož. A nebolo jej dosť. Vidieť ľudí, ktorým už sotva povie prepáč nahlas. Vidieť to všetko, a musieť s tým žiť do poslednej chvíle, je krutým trestom. A Bauby sa s tým vyrovnáva po svojom. Naučí sa vyjadrovať špecifickým spôsobom, zložitým aj jednoduchým vo svojej podstate. Chytá sa poslednej šance napraviť život, ktorý má čochvíľa vyvrcholiť. Rozhodne sa napísať knihu. Možno aby prostredníctvom iných, ktorým ukáže ich chyby, napravil svoje vlastné.
Film sa pomaly blíži k záveru. Napriek tomu, že neexistuje nádej, že sa Baubyho stav zmení, divák do poslednej chvíle dúfa, že sa to stane. Prostredníctvom jeho očí chápe jeho svet a odpúšťa mu. Súcití s ním.
Ale rozhrešenia niet. Jediným východiskom motýľa uväzneného v tuhom skafandri je nechať to ťažké telo na zemi a odletieť až k nebesám.
Komentáre