jezulatko

                Vždy sa totiž nájde niečo, čo ešte dokáže šokovať.  Navyše, veci, o ktorých počúvame, sa nás vždy dotknú menej, než tie, ktoré zažijeme na vlastnej koži.

                Mňa moja ostatná skúsenosť s vysokými školami presvedčila o tom, že človek má vždy počítať s tou najhoršou možnou alternatívou a nikdy nemá uveriť nikomu, kto ho presviedča o lepšom opaku.

                Vysokoškolské štúdium u nás je sprevádzané rôznymi peripetiami. Už pri vašich prvých kontaktoch s ním narazíte na stenu tvrdej reality zvanej- biznis.  Ešte sa len začínate zbližovať s vašou vysnívanou školou (a nemusí byť ani vysnívaná) a už sa vás táto vaša nová známa pokúša čo možno najviac ošklbať. 

Kam ale miznú tisíce korún alebo lepšie povedané, eur, ktoré ročne prúdia  do pokladníc našich skvelých vysokých škôl, ešte nedávno označovaných vznešenejším ekvivalentom „univerzity“? Načo sa vlastne využívajú, do čoho sa investujú, keď ich nikde nevidieť?

Vedenie škôl tvrdí, že tieto poplatky sú nevyhnutné na pokrytie nákladov spojených s prípravou prijímacích pohovorov, s nákupom pomôcok, kancelárskych potrieb a so zasielaním listových zásielok s pokynmi. Suma sumárum- 1200 Sk, ktoré venujete charite Univerzity Komenského na nákup jedného pera s logom školy, niekoľkých kusov kancelárskeho papiera, ktoré spotrebujete sami pri prijímačkách alebo neskôr sama univerzita pri zasielaní listov.  Žiadny luxus navyše, napríklad v podobe občerstvenia alebo aspoň minerálky, aký by ste automaticky pri takej horibilnej sume čakali.  Za 1200 Sk vďačne odpríjmačkujete v priestoroch staručkých tried, ktoré pripomínajú bytovky z 8Otych rokov a ešte budete radi, ak všetko prebehne bez problémov, dokonca s bonusom v podobe úsmevu skúšajúceho profesora.

Taká je slovenská realita! Len pre porovnanie, u susedov zaplatíte za prihlášku okolo 450 KČs, čo je takmer tretina, ktorá vám zaručí určite viac pohody a istoty. Navyše, existuje, u nás neznáma, možnosť  zaplatiť si v prípade neúspechu v prvom kole prijímačiek, kolo ďalšie.  U nás na čosi také ani len nepomyslite! Po prvom pokuse letíte domov a nikoho nezaujíma, že ste práve nemali dobrý deň, hoci v iné dni ste pokladaný za génia. Tu sa s vami totiž nikto nehrá a prvá šanca je vlastne aj posledná. Samozrejme, ak nemáte na práci nič lepšie ako čakať rok do ďalších príjmačiek. Investícia do tejto šance však nekončí pri čiastke 1200 Sk. Mnohé školy požadujú k prihláške aj notársky overenú kópiu maturitného, príp. aj koncoročného vysvedčenia, čo v súčasnosti nie je práve lacná položka, ale táto požiadavka je ešte ako tak pochopiteľná. Pochopiť však požadovanie lekárskeho potvrdenia je však už o niečo ťažšie. Prečo je pre vedenie školy také dôležité vedieť o každej vašej dedičnej chorobe či úraze?  Jedine, že by sa na tomto biznise chceli nabaliť aj doktori.

Jednorazovou investíciou do prihlášky to však nekončí.  Ak sa vám aj nebodaj podarí pri prijímacích pohovoroch uspieť natoľko, že vám daná vysoká škola otvorí svoje brány a vy sa pre ňu rozhodnete, nasleduje zápis do prvého ročníka. A ten vonkoncom nie je zadarmo. Zaplatíte niečo okolo 20 € za známku a študentský preukaz ISIC, ktorý vám vybaví škola, a ktorý vlastniť znamená využívať jeho početné výhody a zľavy.  Cena za jeho vyhotovenie je však nepochybne predražená.

Štúdium na Slovensku zatiaľ , našťastie a úplne oprávnene, nie je spoplatnené ( s výnimkou externej formy), ale napriek tomu, sa záujemcovia oň, resp. ich rodičia, musia pekne plesnúť po vrecku.  Rozhodnúť sa pre vysokoškolské štúdium znamená počítať s investíciou, ktorá je dlhodobá.  Študent predsa musí  aj žiť- to znamená mať, kde bývať a mať, čo jesť. Prinajmenšom aspoň to.  Komplikácie však môžu nastať všade a ako som spomenula v úvode, verte tomu, že aj nastanú!

Moja skúsenosť je takmer učebnicová- po rozposlaní prihlášok na štyri školy, z ktorých každá stála v priemere 1000 Sk nasledovalo neuveriteľné zistenie- že ma prijali na všetky štyri. Je to určite jedna z lepších alternatív, ktoré nie sú pravidlom. V opačnom prípade by nasledovali ďalšie ťažkosti s posielaním odvolaní, čomu som sa logicky vyhla. Namiesto toho som pocítila ťarchu rozhodnutia s otáznikom. Do užšieho výberu postúpili finalisti: BA a NR, z ktorých nakoniec , po zvážení všetkých faktorov, zvíťazila Nitra. Ako mesto, ktoré je bližšie a lacnejšie, ponúkalo možnosť ušetriť. Lákavá bola aj skutočnosť, že moja katedra sídli na jednom z internátov. Bez váhania som zaevidovala svoju žiadosť o ubytovanie v ňom a pokojne vplávala do bezstarostného leta. Všetko sa zdalo také jasné a samozrejmé. Mala som vybratú školu, ubytovanie, všetko bolo naraz na svojom mieste.

 Začiatkom augusta sa však bezoblačná obloha opäť zamračila. Ako blesk z tohto, doteraz (väčšinou) jasného neba, ma zasiahla správa o zamietnutí mojej žiadosti o ubytovanie. Čo to v praxi znamená? Že vzdialenosť 102 km, ktorá delí Nitru od môjho rodného Zvolena, je stále malá na to, aby ju ubytovacia komisia vykompenzovala pridelením internátu. Z môjho pohľadu je zase príliš veľká na to, aby sa dala prekonať každodenným dochádzaním. Riaditeľ internátu a predseda ubytovacej komisie reagoval na môj protestný list chladne- nemajú dostatok kapacity, čo musím chápať a náhradné ubytovanie si musím zohnať sama, s tým, že iba naznačil, aké. Ďalší extra záujem a o niečo väčšiu dávku pochopenia by som čakala asi márne.  Nedostatok ubytovacích kapacít pre ich študentov je vlastne môj problém a nie ich. A to, že tým pádom som odkázaná na zháňanie drahého privátu na vlastnú päsť, nikoho nezaujíma? Alebo skutočnosť, že do toho času, kým sa situácia nevyrieši, som v bezvýchodiskovej situácii podobnej bezdomovca.

Oprávnený názor je však taký, že práve škola, keď si ju už človek vyberie, by sa mala postarať o to, aby jej študenti mali všetko, čo potrebujú k tomu, aby sa mohli plne sústrediť na štúdium. To znamená, aby im zabezpečila bývanie, nech už to urobí, ako chce.. Najmä, keď do nej ich rodičia vrazili toľko peňazí. Za školou predsa človek putuje kvôli štúdiu a tomu sa chce oddať celý a nemal by to mať zťažené takými peripetiami, akými sa to deje v súčasnosti.

Ale na to sa v našej krajine asi ešte neprišlo.